Liturgický priestor
Denník Postoj
autor: Lenka Chlebanová
V Prešove bude v utorok 14. septembra pápež František sláviť Božskú liturgiu sv. Jána Zlatoústeho. Tejto udalosti predchádzala aj architektonická príprava liturgického priestoru. Priestranstvu pred Mestskou športovou halou bude dominovať tridsať metrov široká a trinásť metrov vysoká konštrukcia.
Tá je dielom architekta Petra Marcinka a jeho kolegyne architektky Moniky Andraškovej. Keďže je gréckokatolícka božská liturgia plná symbolov, pristúpili v tomto duchu aj ku koncipovaniu celého priestoru. Tróniť mu bude trojramenný kríž symbolicky podopieraný rukami v geste obdarovávania.
Kríž, vyzdvihnutý nad celé liturgické zhromaždenie, je znakom Božej lásky presahujúcej naše každodenné trápenia a bolesti. Veriaci sa tak pri príchode ocitnú takpovediac v objatí otvoreného priestoru, ktorý predstavuje prijímajúcu Božiu náruč.
Celkovú výzdobu liturgického priestoru doplní na pravej strane pódia kópia ikony klokočovskej Presvätej Bohorodičky. Tá bola súčasťou púte gréckokatolíkov do Ríma, kde si ju počas slávenia svätej omše v Bazilike sv. Petra uctil aj pápež František.
Ikonostas bude v tomto prípade reprezentovaný dvomi fotokópiami ikon pochádzajúcich z dreveného chrámu v Kožanoch. Návštevníci tak budú mať možnosť nad pódiom uvidieť zobrazenia Krista Učiteľa a Presvätej Bohorodičky s malým Ježišom v náručí.
Architekt Peter Marcinko hovorí, že sa v rámci svojej architektonickej praxe s mimoriadnou obľubou venuje práve sakrálnym stavbám. Sám je autorom mnohých z nich a pri mnohých sa podieľal na ich rekonštrukcii. Napriek tomu, že je rímskokatolík, vybudoval si hlboký vzťah ku gréckokatolíckej liturgii.
Jeho základným východiskovým motívom je snaha o prepojenie histórie so súčasnosťou. „Mám veľmi rád historickú kontinuitu,“ objasňuje svoju víziu Peter Marcinko. „Čo je krajšie, ako keď v tom istom chráme mala svadbu stará mama, mama aj vnučka?“ pýta sa.
Pripravovať liturgický priestor pre pápeža Františka bola podľa jeho slov pre všetkých zúčastnených veľká pocta. A to aj napriek tomu, že sa Peter Marcinko ako architekt zúčastnil už prípravy liturgického priestoru pre Jána Pavla II, ktorý Prešov navštívil v roku 1995.
„Z hľadiska miesta sme sa dostali do rovnakej situácie ako pri predošlej pápežskej návšteve. Odvtedy sa však zmenili urbanistické podmienky,“ vysvetľuje. Okolie športovej haly v Prešove je dnes viac zastavané a plocha je tak výrazne menšia. V prvom rade teda museli vyriešiť logistiku samotného umiestnenia pódia.
Zohľadniť museli napríklad aj orientáciu Slnka tak, aby počas liturgie neoslepovalo Svätého Otca a zároveň nebránilo televíznym kamerám v prenose. „Na začiatku sme museli vyriešiť najmä tieto funkčné a logistické záležitosti.“
Architekti museli vyriešiť aj členenie sektorov či otázky súvisiace s možným šírením korony. „Finálny dizajn bola pre nás potom už len čerešnička na torte,“ hovorí s úsmevom Peter Marcinko. Tím architektov pritom vychádzal z filozofie, že ide o objekt určený na jednorazové použitie.
„Prvým zámerom bolo použiť drevenú lepenú konštrukciu, keďže gréckokatolíci sú známi práve svojimi krásnymi drevenými chrámami,“ hovorí. Tento zámer sa však ukázal ako nerealizovateľný. Druhou možnosťou bola montovaná konštrukcia. „To sme prijali ako rozumné riešenie s tým, že sme jej dali trochu iný tvar a celkový vzhľad.“
Čo sa týka celkového konceptu Peter Marcinko spomína, že skíc a úvah bolo veľmi veľa. „Chceli sme, aby bolo na prvý pohľad zrejmé, že ide o objekt gréckokatolíckej cirkvi.“ Sviatok Povýšenia svätého kríža, ktorý pripadá na deň návštevy, bol pre nich tiež zdrojom inšpirácie.
„Kríž je veľmi jednoznačný symbol kresťanstva a trojramenný kríž zas odkazuje na cirkvi východného obradu. Vernosť pápežovi či odkaz na tradíciu písaných ikon bolo niečo, čo sme do priestoru taktiež museli zakomponovať,“ približuje architekt Marcinko.
„Používame miestne motívy a chceme tým vyslať do sveta správu o tom, akí na Slovensku žijú ľudia, ako sa prejavujú a ako vedia tvoriť.“ Marcinko hovorí, že pri tvorbe premýšľal aj nad vhodnou prezentáciou miestnej komunity a jej kultúry.
Na otázku ohľadom jeho vzťahu ku gréckokatolíkom hovorí, že je mu sympatické, že ich kňazi majú manželky a rodiny. „Ich životy sa veľmi podobajú životu bežných civilných občanov a laikov a to považujem za veľmi dobré,“ hovorí Marcinko.
Podľa jeho pozorovania žijú tieto kňazské rodiny v komunite plnej priateľských vzťahov s okolím aj vlastnými farníkmi. „Nekladú pritom až taký dôraz na hierarchiu a zachovanie odstupu, a tým napĺňajú túžbu pápeža Františka, ktorý sám kritizuje prehnaný klerikalizmus,“ približuje architekt.
Zmysel pre ekumenizmus a medzináboženský dialóg, ktorý je blízky pápežovej spiritualite, inšpirujú aj Petra Marcinka v jeho živote a tvorbe. „Cirkev ako taká sa celé stáročia vyvíja. Má za sebou horšie aj lepšie časy. Jej sila je v tom, že sa dokáže z chýb poučiť a napriek tomu stále napredovať. To je sila kresťanstva v našich podmienkach.“
Podľa názoru architekta Petra Marcinka je dnes naša spoločnosť extrémne rozdelená a spôsob komunikácie medzi jednotlivými stranami často zachádza do extrémov. „Veľmi si vážim Jána Pavla II, ktorý sa počas svojej návštevy v Prešove zastavil aj pri objekte evanjelického kolégia, kde sa ospravedlnil za obdobia prenasledovania.“
V podobnom duchu pokoja, odpustenia a vzájomného zblíženia sa nesie aj pontifikát pápeža Františka. Na Slovensku dnes máme zastúpených pravoslávnych veriacich, rímskokatolíkov aj gréckokatolíkov, protestantské cirkvi, neveriacich aj židovskú komunitu. „To, že si všetci spoločne v pokoji nažívame je nádherné a mali by sme toto posolstvo vyslať do sveta,“ myslí si Marcinko.
Podľa jeho slov sa môžeme v niektorých názoroch ako spoločnosť líšiť, ale potrebujeme viesť vzájomný dialóg. „Musíme ubrať na konfrontačných postojoch a brať ohľad aj na druhých. Cestou nie je sebectvo ani individualizmus,“ hovorí Marcinko. „Isté veci sme mali dané v našej slovanskej povahe a odrazu máme tendenciu preberať niečo úplne cudzie,“ konštatuje.
Na otázku, prečo sa Svätý Otec rozhodol navštíviť práve Slovensko Peter Marcinko odpovedá, že pápež František vyrastal vo veľmi podobnej atmosfére aká je u nás. „Krajiny Latinskej Ameriky sú nám v niečom veľmi príbuzné,“ myslí si.
„Sme emotívni, pracovití a nie sme extrémne bohatí,“ hovorí. Východ Slovenska je podľa neho miestom kde sa špecifickým spôsobom stretáva východ so západom. „Premiešavajú sa tu spoločne isté životné filozofie. Od konzumného tlaku zvonka až po vlastnú historickú pamäť a tradície. Je to vhodná príležitosť, aby sme na náš originálny spôsob života nezabudli.“
Peter Marcinko na záver s ľútosťou dodáva, že je veľká škoda, že k nám pápež prichádza práve v čase pandémie. Čo sa týka účasti myslí si, že mnohé podmienky registrácie sú najmä pre staršiu generáciu zložité až neprekonateľné. Napriek tomu má dojem, že mnohí prepadajú strachu a obavám zbytočne.
„Nejde o to bezhlavo sa vystaviť nákaze. Nie je však možné žiť v neustálom strachu a úzkosti. Evanjelium je predsa posolstvo nádeje.“ Práve kríž vyzdvihnutý nad liturgickým priestorom v Prešove podľa Marcinka neodkazuje len utrpenie, ale je aj stálym symbolom nádeje na vzkriesenie.